Absurdita laickej diskusie o „staro" Slovákoch, patriaca skôr odbornej verejnosti a ich terminologickým potrebám, je dôkazom toho, že mnohí Slováci nechápu dejiny, vedecké diskusie a vedcov ako takých. Ja sám, ako (bez)nádejný vedec chápem túto ľudskú potrebu datovania začiatku a konca. Avšak pri hlbšom pohľade na dejiny kultúry si myslím, že príchod Slovanov a etnogenéza národa boli len čiastkovou zložkou celkového vývoja a nie jeho začiatkom. Dejiny ľudí žijúcich na území Slovenska nezačali Veľkou Moravou, Uhorskom, či nebodaj Habsburgskou monarchiou. Ich kultúrny prvopočiatok nikdy nebudeme môcť určiť a teda stanovenie termínov „staro" či „novo" Slovák je iba našou potrebou. Táto potreba hovorí o nás a nie o „staro-Slovákoch". V skutočnosti mnohé kultúrne prvky, ktoré si priniesli so sebou, zanikli v procese prijímania novej, často krát vyššej kultúry. Pri vytváraní štátnych útvarov, zriadení administratívy, preberaní náboženských predstáv či cirkevnej správy sa vzdávali veľkej časti svojej predchádzajúcej kultúry a vniesli kultúrne prvky, ktoré sú vlastné pre celú Európu a nijak nás neodlišujú napríklad od Maďarov, z ktorými práve z hľadiska kultúry máme najviac spoločných znakov.
Každú kultúru žijú príslušníci nejakého etnika, no každé etnikum nie je automaticky nositeľom jedinečnej kultúry. Z pohľadu archeológie je etnicita materiálnej kultúry problematickou otázkou a z pohľadu globalizácie a uniformity dnešnej svetovej kultúry je už len kohútikom v agónii, umierajúcou myšlienkou 19. a 20. storočia. Slováci boli a sú, a zrejme aj nejaký čas budú, ale iste ich raz niekto nahradí. To čo považujeme za našu kultúrnu svojbytnosť však zanikne spolu s posledným Slovákom a jeho pamäťou a citom. Kultúra ktorou sme žili, zachovaná hlavne v materiáli a kultúrnom „odpade", ktorý po nás nájdu, nás môže prežiť len pokiaľ jej nositelia prerastú samých seba a svoju regionálnu malosť. Zrejme bude naša kultúra transformovaná a osvojená tými, ktorí prídu na naše miesto. No či po nás niečo ostane, a čo si naši nasledovníci pomyslia, keď nájdu naše sochy, naše črepy, naše zvyšky architektúry, tak to už nie je otázka, ktorú by sme vedeli zodpovedať. Každopádne nás budú volať ináč, než ako samých seba zveme my.
