reklama

O takzvaných pukanských párancoch

Lokálpatriotizmus je záludná zbraň. Občas nás pochytí potreba milovať svoj kraj, no po dlhšom pobyte tam zistíme, že sa predsa aj tam dejú prečudesné veci a svet riadi čarokrásny nerozum prezlečený za odvekú múdrosť. A tak sa mi stalo toto. Deň ústavy na hrade v Bratislave bol hrdým provinčným sviatkom celého národa. Rodinky vyliezli na prechádzku a parlamentní darmožráči sa pretekali v zdvorilosti. Ja som tam postretol rodákov a zachvátil ma ten zvláštny pocit, že sem patrím. Priviedol som kamarátov k stánku s "pukanskými párancami".

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

Hovorím pánovi šéfkuchárovi: „Mali by ste tam pripísať uhlisko-pukanské párance." Pani suseda, rodom Uhlišťanka, pritakáva, ale pán šéfkuchár sa nedá odradiť: „Nie. Nemal. Kde sa ti narodil otec a kam si zapísaný?"

Tak tento rozhovor bol v skutku krátky a nemal som potrebu hádať sa o názve jedla, ktoré nemá žiadne iné meno než párance. Je jedno či sú pukanské alebo nie, vždy budú párancami. Ale táto plodná diskusia s lokálpatriotom, ma donútila zamyslieť sa nad tým, kam až siaha patriotizmus a prečo nie som Pukančan, aj keď ma tam vedú v matrike. Kam by dospeli skalické trdelníky, keby sme zrazu všetci zistili, že ich vymyslel Janko Paľko zo Stupavy a čírou náhodou bol ubytovaný v Skalici? Stále by boli trdelníky. Ja len, že niektorým lokálpatriotom by sa malo konečne odplatiť rovnakou mincou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Administratívne hranice vedia niekedy zviesť k predstave, že tak ako to je dnes, tak to vždy bolo a vždy bude. Žiaľ, pravda býva niekedy úplne inde ako by sme si my, lokálpatrioti, želali. Tieto riadky prosím neberte ako priamy útok na „pukanské" svetoznáme produkty a ani na šéfkuchára. Jednoducho som sa hlúpo, patridiotsky, zamyslel nad tým, že jedlo mojich dedov a babiek sa predáva pod nesprávnym menom. Netvrdím, že som držiteľom licencie na pravdu. Len mi v teórii o tzv. „pukanských" párancoch čosi nesedí. Ale to sa isto vysvetlí...

Prvý raz som jedol párance ako malý chlapec. Uvarila mi ich stará mama, rodená Uhlišťanka. Zápisy v pukanskej matrike hovoria o tom, že všetci moji predkovia boli drevorubači, lesní pracovníci a možno i pytliaci žijúci v Uhliskách. A kto naučil moju starkú, otca a tetu variť párance? Pýtal som sa mojej tety: „Kto vás naučil variť párance?". Ona sa zadivila a riekla: „Veď starká stará!" pozrela na mňa nechápavo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najprv k logike pána šéfkuchára. Tvrdiac, že som pukanský, len preto, že ma zapísali do pukanskej matriky sa dopúšťa obludného zjednodušovania. Môj prastarý otec mal maďarské meno, lebo keď sa začali priezviská zapisovať do matriky, pracoval v Bakabányi/Pukanci uhorský úradník, ktorého štátnou rečou bola maďarčina. Tak sa zrodili pokrútené mená a z Oravca sa stal Arvay. Logika pána kuchára tu naráža na bariéru hlúposti. Je praded Uhor, lebo ho zapísali ako občana Uhorska? Alebo je jednoducho tým čím sa cíti? Ste tým, čo o vás napíše úradník? Ja nežijem v Pukanci už sedemnásty rok. Som Majerčan a basta a môžu ma zapísať do matriky trebárs v Ulanbátare.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kto vie ako sa cítia párance?!

K pôvodu párancov. Párance si vymysleli chudobní ľudia. Mali len zemiaky, cibuľu, slaninu, syrenie, podmaslie, múku, vodu a soľ. A prečo páranie? Poriadne vymiesené cesto sa zabalilo na cestu spolu s kotlíkom a ostatnými surovinami. Drevorubači a uhliari si toto sýte jedlo pripravili tak, aby ho nemuseli krájať. Stačilo trhať, alebo párať. Predstava, že by pukanskí baníci išli s kotlíkom a drevom do bane a tam si začali párať v šachtách párance, je prinajmenšom vtipná. Pukanskí baníci ich teda iste nevymysleli. Pukanskí remeselníci? Ich ženy, kým oni hrnčiarili, garbiarili, debnárčili, trhali rukami šúľky a hádzali ich do kotlíka na dvore. Na čo by to robili? Mali piecky, hrnce. Na čo by párali, keď mohli rezať a krájať. Párance je jedlo ľudí, ktorí pracovali ďaleko od hrncov a piecok. Drevorubači a uhliari, ktorí ich širokými mozoľnými rukami šúľali a potom hrubými palcami párali a hádzali do kotlíka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Párance so syrením posypané cukrom, tak táto receptúra zaváňa „šomló" haluškami a tvorivým duchom pána šéfkuchára. Poriadny drevorubač, Uhlišťan, by sa tejto kombinácii vysmial. Uhlišťanka, moja starká, mi pripravila párance so syrením, cesnakom a poriadnou dávkou podmaslia. A párance so zemiakmi. Bez slaninky a cibuľky? Bez poriadnej dávky masti? Tak to je naozaj diétna receptúra 21. storočia.

Prečo nie pukanské? Pretože žiaden Uhlišťan nie je Pukančanom, aj keď je zapísaný v pukanskej matrike. Napokon môj otec aj moja teta, a väčšina Uhlišťanov ich povojnovej generácie, sa narodila v rodnom dome, bez ohľadu na to, v akej matrike ich zapísali. Pretože tzv. „pukanské" párance od pukanského šéfkuchára nechutia tak, ako od uhliskej starej matere. Pretože práškový cukor sypali Uhlišťania akurát tak na krapne. Pretože v každej skupine, ktorá varí po Slovensku párance, je, samozrejme iba náhodou, vždy nejaká Uhlišťanka, prinajmenšom rodom, keď nie bydliskom.

Na záver len malý odkaz tým, čo budú jesť párance. Vedzte, že nie sú pukanské. A keď budete v Pukanci, zájdite o zákrutu ďalej a objavíte kraj pod Sitnom, kam veľa turistov nechodí. Ale práve vďaka tomu je taký aký je. Nie sú tam služby a signál tam chytíte len občas. Ale tam sa zrodili párance a tam aj chutia najlepšie.

Michal Bernát

Michal Bernát

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

večný študent a pozorvateľ. Zoznam autorových rubrík:  AntikaChotárne správyHontPoviem si svojeNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu