Dôsledky konca studenej vojny sledujeme do dnes a v istom zmysle slova je celá geopolitická situácia sveta produktom II. svetovej vojny a „Studenej vojny". Arabský svet sa od pádu Osmanskej ríše a pádu koloniálneho panstva v 2. polovici 20. storočia zmieta v pasci svojej "bezvýznamnosti" a kultúrnej dominantnosti „Západu", tradicionalistickej podstaty ich vlastnej kultúry a ekonomickej závislosti na trhu s ropou. Jeden štát ju má, cez druhý sa dováža a vyváža a v tom treťom sú pri moci extrémisti. V tom štvrtom sedia Židia.
O arabskej či moslimskej kultúre toho veľa neviem, no iste viac, ako moja babka. Obraz som si vytvoril po kontakte s Turkami, ktorí sa od Arabov až tak veľmi nelíšia. Nebol povrchný a bol dosť intenzívny. Zažil som ich ako skvelých hostiteľov, kamarátov, no v niektorých diskusiách ako horlivých vrahov svojich kurdských prísediacich. V snahe vysvetliť im a diskutovať s nimi som často narazil na najdôležitejšiu bariéru - kultúrnu, no pri pohľade na názory členom mojej vlastnej kultúry si uvedomujem, že ani nie tak národnú kultúru, ako skôr kultúru jednotlivca. Preto nechcem paušalizovať, no musím. Národy/jednotlivci, ktorých životné hodnoty a ich prejavy definuje náboženstvo alebo nejaká iná doktrína do takej miery, ako je tomu aj v prípade Egypta alebo "kresťanských demorkatov" v EU, alebo protestantov v USA, to ľahké s demokraciou mať nebudú. A preto je porovnanie s ČSSR a tzv. „Nežnou revolúciou" veľmi nepresné a presné zároveň. A keďže o Araboch viem málo, tak svoje tvrdenie skúsim oprieť o nás - Európanov - demokratov z donútenia.
Demokracia v žiadnom štáte nefunguje ideálne. Naši ľavičiari nevedia, čo to je demokracia a o liberálnych hodnotách nechcú ani počuť. Presadzuje ich preto skôr pravičiari. Pravica to má preto domiešané. Veľká časť kresťanských demokratov skutočnú demokraciu vo svojej čistej forme len hlucho trpí, a keby mohli, tak nám zavedú podobné obmedzenia ako majú Poliaci. V Taliansku sa demokratické zmeny (právo žien voliť a byť volené) objavilo len v 2.polovici 20.stor, zhruba 50 rokov po prvej Československej republike. V USA mohli prísť Afro-američania do tej istej školy s Íro-američanmi len pred 50 rokmi a dodnes sú v Európe miesta, kde prihlásenie „farebného" dieťaťa do škôlky znamená odhlásenie „nefarebného" dieťaťa z nej. Kolaborácia cirkví s absolutistickými režimami na celom svete je príznačná. „Náboženské" vojny v Írsku 20.storočia a schopnosť „kresťanských" Európanov v Baskicku pustiť na iných Európanov nejakú tú riadenú strelu nám jednoznačne hovorí jedno - demokracia nie je vlastná ľudskému druhu a Európania nie sú výnimkou.
Ďalším zistením je, že kresťania nemajú bližšie k demokracii ako moslimovia. Náboženstvo je v tom samozrejme nevinné a je len obeťou iných prúdov v temnej duši ľudstva, no často krát sa stáva nástrojom mocenských zápasov. Sám som mal skúsenosť, kedy veriaci človek, ktorý za komunizmu trpel v base len za to, že vyjadril svoj názor povedal (parafrázujem): homosexuáli nemajú právo protestovať na verejnosti a dobre, že po nich hádzali fašisti kamene. Lebo ONI sú tí zlí (tu použil expresívnejší výraz). A to povedal človek, ktorý bojoval za demokraciu v 1989 v ČSSR. Nerozprávali sme sa o nich, ani o ich požiadavkách, on im „bránil" prejaviť svoj názor.
Naspäť k Egyptu. Egyptská arabská kultúrna tradícia je dobrá - ak by nasledovali množstvo príkladov z arabských dejín, kedy mnohí arabskí panovníci boli tolerantnejší, než väčšina Európy v 20.stor. No masy Európanov nerozumejú slovu demokraciu, napriek prítomnej tradícii, tak prečo to naivne očakávame v Egypte, Jemene či Tunisku? A nie je tým čo nás spája s Egypťanmi naozaj ten hlad po hospodárskej stabilite, či výdobytkoch západnej liberálnej spoločnosti? Ale nechceme ich prijať spolu s hodnotami, ktoré ich výdobytky zabezpečili. Nešla časť ČSSR populácie proti komunistom len preto, lebo kolabovala ekonomika štátu, ako je tomu v Egypte a Tunisku? Nepríde naozaj po Mubarakovi podobne ako po Husákovi či Titovi, opäť raz niekto ako Mečiar, Miloševič, Lukašenko? Asi áno. Podobnosť čisto náhodná?
