Tunis, Jemen, Egypt. Porovnanie s našou revolúciou.

Autor: Michal Bernát | 2.2.2011 o 11:12 | (upravené 2.2.2011 o 11:24) Karma článku: 8,06 | Prečítané:  1623x

Spravodajstvo nás posledné týždne zahlcuje informáciami, ako sa arabský svet búri a v túžbe po demokracii vytláča diktátorov. Publicisti, cestovatelia, archeológovia, turisti a mne podobní odborníci komentujú a predvádzajú sa v predpovediach a porovnávaniach. Egypťania nie sú v tej istej situácii, v akej bolo Československo v roku 1989. Alebo áno? Ale ide v nej o demokraciu, ako to radi predávajú novinári?

Dôsledky konca studenej vojny sledujeme do dnes a v istom zmysle slova je celá geopolitická situácia sveta produktom II. svetovej vojny a „Studenej vojny". Arabský svet sa od pádu Osmanskej ríše a pádu koloniálneho panstva v 2. polovici 20. storočia zmieta v pasci svojej "bezvýznamnosti" a kultúrnej dominantnosti „Západu", tradicionalistickej podstaty ich vlastnej kultúry a ekonomickej závislosti na trhu s ropou. Jeden štát ju má, cez druhý sa dováža a vyváža a v tom treťom sú pri moci extrémisti. V tom štvrtom sedia Židia.

O arabskej či moslimskej kultúre toho veľa neviem, no iste viac, ako moja babka. Obraz som si vytvoril po kontakte s Turkami, ktorí sa od Arabov až tak veľmi nelíšia. Nebol povrchný a bol dosť intenzívny. Zažil som ich ako skvelých hostiteľov, kamarátov, no v niektorých diskusiách ako horlivých vrahov svojich kurdských prísediacich. V snahe vysvetliť im a diskutovať s nimi som často narazil na najdôležitejšiu bariéru - kultúrnu, no pri pohľade na názory členom mojej vlastnej kultúry si uvedomujem, že ani nie tak národnú kultúru, ako skôr kultúru jednotlivca. Preto nechcem paušalizovať, no musím. Národy/jednotlivci, ktorých životné hodnoty a ich prejavy definuje náboženstvo alebo nejaká iná doktrína do takej miery, ako je tomu aj v prípade Egypta alebo "kresťanských demorkatov" v EU, alebo protestantov v USA, to ľahké s demokraciou mať nebudú. A preto je porovnanie s ČSSR a tzv. „Nežnou revolúciou" veľmi nepresné a presné zároveň. A keďže o Araboch viem málo, tak svoje tvrdenie skúsim oprieť o nás - Európanov - demokratov z donútenia.

Demokracia v žiadnom štáte nefunguje ideálne. Naši ľavičiari nevedia, čo to je demokracia a o liberálnych hodnotách nechcú ani počuť. Presadzuje ich preto skôr pravičiari. Pravica to má preto domiešané. Veľká časť kresťanských demokratov skutočnú demokraciu vo svojej čistej forme len hlucho trpí, a keby mohli, tak nám zavedú podobné obmedzenia ako majú Poliaci. V Taliansku sa demokratické zmeny (právo žien voliť a byť volené) objavilo len v 2.polovici 20.stor, zhruba 50 rokov po prvej Československej republike. V USA mohli prísť Afro-američania do tej istej školy s Íro-američanmi len pred 50 rokmi a dodnes sú v Európe miesta, kde prihlásenie „farebného" dieťaťa do škôlky znamená odhlásenie „nefarebného" dieťaťa z nej. Kolaborácia cirkví s absolutistickými režimami na celom svete je príznačná. „Náboženské" vojny v Írsku 20.storočia a schopnosť „kresťanských" Európanov v Baskicku pustiť na iných Európanov nejakú tú riadenú strelu nám jednoznačne hovorí jedno - demokracia nie je vlastná ľudskému druhu a Európania nie sú výnimkou.

Ďalším zistením je, že kresťania nemajú bližšie k demokracii ako moslimovia. Náboženstvo je v tom samozrejme nevinné a je len obeťou iných prúdov v temnej duši ľudstva, no často krát sa stáva nástrojom mocenských zápasov. Sám som mal skúsenosť, kedy veriaci človek, ktorý za komunizmu trpel v base len za to, že vyjadril svoj názor povedal (parafrázujem): homosexuáli nemajú právo protestovať na verejnosti a dobre, že po nich hádzali fašisti kamene. Lebo ONI sú tí zlí (tu použil expresívnejší výraz). A to povedal človek, ktorý bojoval za demokraciu v 1989 v ČSSR. Nerozprávali sme sa o nich, ani o ich požiadavkách, on im „bránil" prejaviť svoj názor.

Naspäť k Egyptu. Egyptská arabská kultúrna tradícia je dobrá - ak by nasledovali množstvo príkladov z arabských dejín, kedy mnohí arabskí panovníci boli tolerantnejší, než väčšina Európy v 20.stor. No masy Európanov nerozumejú slovu demokraciu, napriek prítomnej tradícii, tak prečo to naivne očakávame v Egypte, Jemene či Tunisku? A nie je tým čo nás spája s Egypťanmi naozaj ten hlad po hospodárskej stabilite, či výdobytkoch západnej liberálnej spoločnosti? Ale nechceme ich prijať spolu s hodnotami, ktoré ich výdobytky zabezpečili. Nešla časť ČSSR populácie proti komunistom len preto, lebo kolabovala ekonomika štátu, ako je tomu v Egypte a Tunisku? Nepríde naozaj po Mubarakovi podobne ako po Husákovi či Titovi, opäť raz niekto ako Mečiar, Miloševič, Lukašenko? Asi áno. Podobnosť čisto náhodná?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

V New Jersey narazil vlak do nástupišťa, hlásia mŕtvych a stovku ranených

Fotografie z miesta nešťastia ukazujú citeľne poškodené nástupištia.

KOMENTÁRE

Škoda, že Procházka nekandidoval pred dvoma rokmi

Sebe by zachránil reputáciu a Slovensko azda od koalície tretieho Fica.


Už ste čítali?