reklama

To už sme naozaj až takí hlúpi?

Naši severní a východní susedia používajú slovo pogoda ako výraz pre počasie. U nás sa počasie a pohoda rozkmotrili. Významy sa posunuli a ostáva len na sociolingvistoch a etymológoch zistiť, že prečo a kedy. Asi tí takzvaní „starí Slováci" vedeli, prečo si nespoja pohodu, „klídek a tabáček" s počasím. Možno sme sa ho báli preto, lebo neboli hromozvody?! A vlastne mi na celej tej takzvanej diskusii okolo toho čosi nesedí - viem, som len ďalší z mnohých, ktorí posledné dni zaplnili mediálny priestor svojimi erudovanými taľafatkami o Pohode a nešťastí. Ja viem. V mojich textoch sa stále len čudujem a nerozumiem, ale asi som hlúpy a zdá sa, že budem ďalej písať o veciach, ktorým nerozumiem. Dúfam, že ma v následnej diskusii niekto poučí a opraví.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

Keď sa evolučnými zákutiami prehrýzali všetci naši predkovia, do ich hláv sa dostal intuitívny strach zo zlého počasia. Dovoľujem si vysloviť tézu, že my všetci sme potomkovia tých, ktorých blesk nezasiahol, alebo ktorých voda neodplavila, či nezomreli na sucho a hladomor. Jednoducho sa do našich hláv vliala tá múdrosť vekov, že ak behať polonahý po otvorenom priestranstve, tak len keď svieti slnko. Behať počas búrky na otvorenom priestranstve je nebezpečné aj osve, nie ešte so 30000 nadšencami za pätami. V našej dedine existuje starý, dnes už nepoužívaný chotárny názov: „Tan, gde Jana blesk zabiu." Už nikto v dedine nevie, kto bol Jano, ani kedy sa to stalo. A to je presne to najnepodstatnejšie na celom príbehu. Ten chotárny názov hovorí o niečom, čo sme stratili už dávno. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Technologické šialenstvo nám z hláv vytĺklo prirodzený strach a bázeň pred nebeskými silami. To že kresťanský boh je taký pokojný otec-pastier, nezaoberajúci sa takými hlúposťami, ako je hrom či blesk, hovorí skôr o klimatologických zónach, v ktorých bol vymyslený. Keby ho vymýšľali nomádi v strednej Európe, asi by bol bohom hromov, napokon ako tomu je u väčšiny indoeurópskych a stredoázijských národov. Prečo bol vo väčšine mytologických systémov boh počasia, slnka či búrok tým najvyšším? No dovolím si tvrdiť, že asi preto, že sa tí naši predkovia najviac báli nevysvetliteľných a neuchopiteľných zmien v intenzite vetra, mrakov, hromobitia a dažďa. Nepochopiteľné sa nám stalo že vraj pochopeným, a my si teraz, mňa nevynímajúc, pobehujeme po daždi, ako by sa nechumelilo. Uväznení v našich mestách a ochranných klietkach pomaly zabúdame, akú silu má víchor či krupobitie. Sme zhrození s odviatych striech a odplavených domov, postavených v záplavovom území.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zrazu vietor sfúkne stan. Prvé čo nám napadne, že zlyhal organizátor, lebo nevypratal stan včas. Možno sekundu, alebo tri pred tým. Druhé nám napadne, že zlyhal stavbyvedúci a napokon nám napadne, že zlyhali slovenskí meteorológovia. Nuž, zhruba v tomto duchu sa niesli diskusie na našom internete.

Keď zahrmí hrom, moja mama vyberá všetky elektrické spotrebiče zo zásuvky. Chytro uteká zozbierať prádlo a kým neprehrmí nevychádza z domu. Otec zbalí všetko, čo by mohol poškodiť prudký lejak a zúfalo sa pozerá na mrak v nádeji, že mu krúpy nepobijú celú úrodu. Moja milá pre zmenu počas búrok zalezie pod perinu a jej takzvane iracionálny strach, z ktorého sa občas smejem, jej bráni vychutnávať si hudobného virtuóza menom búrka, tak ako to robievam ja, pri okne, alebo na gangu. Staré matere dúfajú, že niekto začne zvoniť zvonom a pošle toho diabolského posla preč. Modlia sa k Pannenke Márii a veria, že potrebujú ochranu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale tento víkend, zhruba 30000 ľudí a v danom stane tých spomínaných 2000, napriek tomu, že SHMÚ už od začiatku týždňa ohlasoval na víkend prechod frontu územím západného Slovenska, si povedalo, že veď čo. Prečkáme to. Títo ľudia spravili rozhodnutie a viac-menej mali pravdu. Až tak veľa nešťastí zo zlého počasia sa okolo nás nedeje. Avšak títo ľudia išli na letisko v čase, kedy by väčšina starých rodičov čakala pri dedinskej zvonici a modlila sa k všetkým svätým. Áno, zlyhala technika a možno zlyhal aj ľudský faktor. Som si istý, že to niekto vysvetlí a vyšetrí. A u väčšiny týchto mladých ľudí zlyhal aj ten iracionálny strach z počasia, lebo sa spoľahli na techniku. Nemôžu za to, tak isto ako za to nemôžu organizátori či stavitelia. My všetci sme takí a žijeme v dobe, kedy sa tvárime, že nám už nič nehrozí a nejaká búrka nám predsa nepokazí rodinnú pohodu. Jednoducho treba počítať s tým, že keď vyleziete počas nečasu von, môže vás trafiť konár alebo rozbiť hlavu poriadny ľadovec. Koho by sme asi obvinili, keby po spadnutí stanu začali padať krúpy veľké ako päsť? Aj za to by boli na vine organizátori? Keď počas najbližšieho festivalu spadne meteorit na hlavné pódium, aj za to bude niekto vinný?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Len mňa hlúpeho stále fascinuje, odhliadnuc od prirodzených prejavov emócií blízkych (prosím odpusťte mi cynizmus toho textu), prečo si väčšina z nás zvykla na predstavu, že vieme o počasí všetko? Prečo lezú do hôr turisti, aj keď ich skúsení domáci horali upozornia, že bude zlý čas? Prečo šoféri jazdia v búrkach, v zníženej viditeľnosti tak isto ako za slnečného dňa? Prečo si staviame domy v záplavových zónach? Prečo sa toky stále korigujú, lesy klčujú a následne nám voda odplavuje zem z pod domov? Prečo orkán zničil neprirodzený monokultúrny les v podtatranskom lieviku? Ale čo ma najviac udivuje, je to, že sa niekto čuduje, že v 21. storočí, s toľkými technológiami a tak presnými predpoveďami, môže niekto dôjsť k úrazu, alebo umrieť pri búrke!?

Áno, iracionálny strach sme stratili a preto by sme ho mali nahradiť racionálnym očakávaním možných následkov. To sme naozaj tak technologicky vyspelí, že sa môžeme postaviť na rovnom poli počas hromobitia a vetra, zavolať si tam tisíce kamarátov a tváriť sa, že ten konár, čo letí okolo, je len súčasť dekorácie? Festival by mal pokračovať a organizátor je vinný len tým, že sa spoľahol na technológie, ktoré vraj vydržia dané hodnoty. Na technológie, ktorým veríme my všetci. Ale či vari nepoznáme príbeh o mávnutí motýlieho krídla? Či nevieme, že predpovede meteorológov sú približné? Naozaj sa nevieme zmieriť s tým, že sme len malí ľudia na veľkej skale ženúcej sa nekonečným vesmírom, ktorý sa netočí okolo našich festivalov a našich duševných potrieb? Treba sa vrátiť ku koreňom a k múdrosti predkov, práve vďaka poznatkom, ktoré máme o počasí a o planéte - keď ide búrka, netreba ju provokovať. Netreba sa spoliehať na ochrannú náruč technológií, lebo tie zvyknú zlyhať, ako všetko, čo je výtvor ľudských rúk. A keď sa na ňu spoľahneme, tak si musím zvyknúť, že z času na čas budú straty väčšie a riziko nikdy nebude nulové. Aj rodičia svojich detí, ktoré sa vyberú na výlet do lesa, či kúpanie v jazere alebo na hudobný festival sa vždy boja oprávnene, aj keď sa im často vysmievame. Keď nám naše matky volajú po večeroch, len aby mohli spokojne spať. To nie je ich porucha, to je ich intuitívna podvedomá evolučne získaná schopnosť, očakávať zlé a dúfať v dobré. Svet nie je bezpečné miesto a nejako sme si zvykli tváriť sa že je. A preto ten šok. Z vlastnej hlúposti a naivity.

Michal Bernát

Michal Bernát

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

večný študent a pozorvateľ. Zoznam autorových rubrík:  AntikaChotárne správyHontPoviem si svojeNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu